Farnosť Rúbanisko

Vincentíni

Združenie ZM

Liturgia

Fotogaléria

Videa

Časopis Pelikán

Najnovšie články

Domov

Najsvätejšie Kristovo Telo a Krv (Božie Telo)

V jednej z nádherných vatikánskych sál sa nachádza Rafaelova freska „Omša v Bolsene“, na ktorej v prostriedku nad mohutným oltárom vidieť kňaza, ktorý slúži sv. omšu, vpredu kľačí pápež a a viacero ľudí uprene hľadí na posvätnú Hostiu, ktorú užasnutý slúžiaci kňaz drží v rukách: je to Hostia viac červená ako biela a kvapkajú z nej kvapky krvi… Ide tu o chýrny zázrak z Bolsena (pri Orviete) z roku 1263, ktorý dal podnet vzniku slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, čiže Božieho Tela.

Medzi bludmi, ktoré mátožili v 13. storočí v Cirkvi, bol aj veľmi tvrdošijný Berengárov blud. Kňaz Berengár, pôvodca bludu, bol prvý, ktorý sa opovážil napadnúť najsvätejšie tajomstvo Oltárnej sviatosti. A predsa Ježiš Kristus, keď pri poslednej večeri ustanovil Oltárnu sviatosť, jasne povedal: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,19-20) Všetkým, čo budú požívať jeho telo a piť jeho krv prisľúbil, že nezomrú, ale budú žiť naveky (Jn 6,48-59). Apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom hovorí: „Nech teda človek skúma sám seba , a tak nech je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,28) Nemecký kňaz Pleogit, dejepisec 13. storočia mal pochybnosti o Eucharistii ako mnohí Berengárovi nasledovníci. No neustále prosil Boha vrúcnymi modlitbami, aby mu dal nejaké znamenie, ktorým by mohol odohnať každú pochybnosť svojej mysle. A Boh sa nad ním zmiloval! Pleogit absolvoval púť do mesta Bolseno. V kostole sa rozhodol nemecký pútnik rozhodol slúžiť svätú omšu. „Keď ten nemecký kňaz slúžil sv. omšu a držal konsekrovanú (premenenú) Hostiu vo svojich rukách nad kalichom, Boh ukázal úžasný a obdivuhodný zázrak tak dávnym, ako aj dnešným časom: zrazu sa tá Hostia ukázala viditeľne ako živé telo, obklopená hojnou červenou krvou až na tú čiastočku, ktorú zakrývali jeho prsty. Po tomto zázraku nemeckému kňazovi zmizli z mysle všetky jeho pochybnosti a získal istotu.

Neodškriepiteľnú zásluhu na zavedení tohto sviatku má pápež Urban IV., ktorý bol v tom čase na Petrovom stolci (1261-1264). Tento pápež vynikal veľkou úctou k Oltárnej sviatosti. Narodil sa v chudobnej remeselníckej rodine, no bol veľmi nadaný a mal pevnú vôľu. Stal sa kňazom, biskupom a nakoniec ho vyvolili za rímskeho biskupa, čiže pápeža. Práve on v roku svojej smrti (1264) nariadil, aby sa sviatok Božieho Tela a Krvi slávil v celej Cirkvi. Dovtedy sa totiž slávil len v niektorých diecézach, napr. v Luttichu, kde k tomu dala podnet zbožná mníška Juliana z cisteriánskeho kláštora na vrchu Kornillon. Táto mníška venovala všetok svoj voľný čas návšteve a poklone Oltárnej sviatosti v kostole. Niekoľko ráz vo vytržení videla jasný mesiac s tmavým pruhom. Sám Spasiteľ ju poučil, že toto tienisté miesto na mesiaci znamená, že v cirkevnom roku chýba ešte jeden sviatok, ktorým by sa uctievala Sviatosť lásky. Viac rokov držala Juliana svoje videnie v tajnosti, až ho konečne prezradila luttišskému biskupovi Róbertovi, ktorý v r. 1247 povolil sláviť sviatok Božieho Tela v biskupskom chráme sv. Martina.

Sv. Tomáš Akvinský je ďalší svätec, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Euchariste. Sám je známy tým, že napriek svojej učenosti a múdrosti, dokázal veľmi dlho rozjímať o tajomstve Eucharistie. Napísal niekoľko oslavných hymnov, ktoré doteraz Cirkev používa ako piesne alebo hymny k oslave Sviatosti Oltárnej. Od pápeža dostal poverenie, aby napísal ofícium, ktoré dostalo pomenovanie „zlatá brošňa“ jeho spisov. Úžasná sekvencia, „Lauda, Sion, Salvatorem“ (Chváľ, Sion, Spasiteľa), ktorá sa v dnešný sviatok viac ráz spieva, je – ako hovorí spisovateľ Clement – „opravdivým traktátom o Oltárnej sviatosti, v ktorom je dogma vyložená jasne, precízne a s takými výrazmi, ktoré z nej vytvárajú jedinečný a nenapodobiteľný pomník.“

Slávenie tohto sviatku nám aj v súčasnosti chce pripomínať veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus. V dnešný deň sa podľa tradície na mnohých miestach konajú eucharistické procesie – triumfálne sprievody s Najsvätejšou Sviatosťou v monštrancii, pri ktorých oslavujeme Krista Spasiteľa.

V Bolsene, v kostole sv. Kristíny, kde sa zázrak stal, možno ešte stále vidieť štyri mramorové kusy oltára, na ktorý padli kvapky najsvätejšej krvi: tri sú upevnené pod sklom a štvrtý je pohyblivý a každý rok ho nosia v procesii Božieho tela.

Zdroj: https://www.zivotopisysvatych.sk/bozie-telo/

Fotogaléria (klikni na obrázok):

Áno? Sólo pre dvoch.

V rámci roka kresťanskej kultúry na Slovensku farnosť Lučenec – mesto a Lučenec – Rúbanisko zorganizovali umelecký večer s názvom Áno? Sólo pre dvoch. Manželia Ivana a Pavol Dankovci vystúpili večer 4. mája v kine Apollo v Lučenci v komornom tanečnom divadle o krehkosti manželského vzťahu a o možnom riešení problémov a kríz. Bolo to veľmi podnetné a zasiahlo toto predstavenie veľmi intenzívne publikum.

Speváčka a hudobníčka SKYVA predstavila svoj nový album Z EXILU. Či už jej piesne počas tanečného predstavenia, ale aj mimo neho, nehovorili o Bohu – ani raz sa tam nespomenul Boh – ale aj bez tohto slova jej piesne vyjadrovali to najdôležitejšie, čo Boh robí: vytvára s človekom trvalý vzťah. Aj keď človek veľakrát zradí Boha, Boh ho nikdy neopúšťa, vždy mu ponúka pomocnú ruku.

P. Augustín Slaninka na záver predstavenia poprial umelcom, aby umožnili Bohu ešte intenzívnejšie „zvádzať“ ľudí cez dobro a krásu k plnosti života.

Krátke správy - 3:20 minúta

Náš brat, Martin Zajíc prijal ministérium lektorátu

Túto nedeľu, 5.5. 2024 prijal náš brat, Martin Zajíc ministérium lektorátu z rúk provinciála Misijnej spoločnosti, pátra Tomáša Brezániho, CM. Lektorát je ministérium, služba slova, ktorým Cirkev vysiela vybraných členov, aby ohlasovali Božie slovo tam, kde práve sú. Úlohou lektora je teda dôstojne čítať Božie slovo, vyučovať a ohlasovať Božie kráľovstvo a cestu doň.

A tak prajeme nášmu bratovi Martinovi, aby ohlasoval Boha nie len slovom, ale aj svojím životom, úsmevom, štúdiom, prácou a športom, a tak uskutočňoval slová sv. evanjelistu Lukáša: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ (Lk 4, 18-19).

Fotogaléria (klikni na obrázok):

1. farský splav rieky Ipeľ

1. mája 2024 sa vo Farnosti Lučenec Rúbanisko uskutočnil 1. farský splav. Na tomto splave sa zúčastnili i bohoslovci z diecézneho seminára Redemptoris Mater. Farský splav sme začali slávením Eucharistie o 10. hodine, na ktorej mal homíliu rektor kňazského seminára Ján Hlávka. Po sv. omši dvaja bohoslovci povedali svedectvo o svojej ceste cez obrátenie ku kňazskému povolaniu.

Na splave po rieke Ipeľ sa zúčastnilo 23 ľudí. Vytvorili sme krásne spoločenstvo a myslím, že to bude nová tradícia, aby sme sa aj mimo kostola zoznamovali a zbližovali ako farnosť.

Fotogaléria (klikni na obrázok):

Regionálne stretnutie Modlitieb otcov 20.4.2024

vo farnosti Lučenec-Mesto

v sobotu 20. apríla 2024 sa na fare vo farnosti Lučenec-Mesto stretlo 32 mužov z modlitieb otcov regiónu Juh, tj. z diecéz Banská Bystrica a Rožňava. Stretli sa tu chlapi zo skupiniek z farností Levice , Zvolen, Brezno, Pliešovce, Jasenie, Krškany, Pinciná ako aj z oboch naších Lučeneckých farností.

Celé stretnutie viedol náš regionálny koordinátor Peter Poppelka. Stretnutie otvoril a chlapov privítal kaplán vdp.Ján Zsóka. Po požehnaní celého stretnutia páter Augustín Slaninka CM, z farnosti Lučenec-Rúbanisko predniesol prednášku na tému formácie mladých chlapcov a uvádzanie do mužnosti.

Po prednáške prebehli modlitby otcov a následne sa chlapi presunuli do kostola, kde sa zúčastnili svätej omše, ktorú celebroval Vdp.Jurek. Po slávnostnom požehnaní sme sa ešte všetci stretli na fare a po menšom občerstvení sme sa rozišli do svojích farností.

Ďakujeme chlapom z farnosti Lučenec-Mesto za perfektnú prípravu stretnutia a ženičkám za prichystaný výborný obed a sladké pohostenie.

Tešíme sa už na celoslovenské stretnutie Modlitieb otcov, ktoré sa bude konať v mesiaci september v Badíne.

Spoločná fotográfia

Fotogaléria na Zonerama.com:240420_Regionálne stretnutie Modlitieb otcov Lučenec-Mesto

Úvod+prednáška_pátra_Augustína.mp3 (klikni)

Veľkonočné trojdnie

Zelený štvrtok

Tento deň sa slávi na pamiatku Pánovej poslednej večere. Biblický výjav poslednej večere je dobre známy vďaka rovnomennej slávnej nástennej maľbe Leonarda da Vinciho na čelnej stene refektária Kostola Santa Maria delle Grazie v talianskom Miláne. Zelený štvrtok je aj dňom ustanovenia Oltárnej Sviatosti a deň vysviacky apoštolov za kňazov. Okrem toho sa Kristus v tento deň po večeri odobral do Getsemanskej záhrady, kde sa potil krvou v predzvesti Judášovej zrady.

Obrady Zeleného štvrtka tak obsahujú viacero symbolov. Už dopoludnia sú v biskupských chrámoch posvätené oleje chorých, birmovancov (krizma) a krstencov. V poučnej a obradnej modlitebnej knihe Andreja Radlinského Nábožné výlevy z roku 1945 sa uvádza, že pri svätení olejov stojí okolo biskupa dvanásť kňazov v omšových šatách, sedem diakonov a sedem subdiakonov v bielych dalmatikách. Kňazi symbolizujú dvanásť Kristových apoštolov pri poslednej večeri. Na oleje, ktoré sú predmetom svätenia, sa používa iba olivový olej. Do krizmy sa ešte primiešava balzam, ktorým sa telesné rany hoja a telo posilňuje. Lebo ako sa v minulosti zápasníci natierali olejom pred zápasom a bojom, aby boli silnejší a pružnejší, tak veriacich sviatosťami posilňuje Duch Svätý v duchovných bojoch.

Na Zelený štvrtok v katolíckych kostoloch počas spevu Glória mohutne zaznejú zvony a organ, aby až do Glória Bielej soboty "odišli do Ríma". To znamená, že zvony a organ na tento čas úplne stíchnu a spieva sa bez doprovodu akýchkoľvek hudobných nástrojov. Namiesto zvonov tak znejú iba drevené rapkáče a klopadlá. Toto mlčanie nástrojov a zvonov je vyjadrením smútku nad umučením Ježiša Krista i symbolom strachu apoštolov, ktorí sa zľaknutí ukryli a zmĺkli ako zviazané zvony.

Keďže sa sv. omša v tento deň svätí v bielom (symbol svetla, čistoty, dokonalosti, ale aj radosti, oslavy), aj oltárny kríž sa zastieral bielym závojom. Po omši sa závoj vymení za fialový (v minulosti čierny). V každej farnosti alebo v biskupskom chráme sa slúži len jedna omša, aj keď je tam prítomných viac kňazov. Je to na pamiatku, že Kristus pri poslednej večeri sám podával apoštolom premenený chlieb a víno.

Donedávna umývanie nôh po Ježišovom príklade, ktorý pri Poslednej večeri pred ustanovením Oltárnej Sviatosti umyl a pobozkal nohy apoštolom na znak svojej lásky a poníženosti, počas liturgie Zeleného štvrtku umýval nohy pápež 13 kňazom a biskupi 13 klerikom. V súčasnosti sa tento obrad praktizuje nielen v biskupských, ale aj vo farských kostoloch. Farský kňaz alebo biskup si opášu bielu zásteru, v rukách majú kanvicu s vodou a uterák, a tak symbolicky rad zaradom umyjú vybraným prítomným nohy. Obrad umývania nôh pochádza od sv. Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanásť chudobných. Raz sa pri tom vraj zjavil aj trinásty chudobný, čo sa odvtedy začalo chápať ako symbol, že kto pohostí chudobného, hostí samého Krista.

Keďže Kristus bol vojakmi násilne odvlečený z kruhu apoštolov a ostatných svojich nasledovníkov, na pamiatku toho sa na Zelený štvrtok po sv. omši odnáša Oltárna Sviatosť do bočnej kaplnky alebo bočného oltára. Z hlavného oltára poskladá kňaz všetky predmety a plachty; oltáre tak ostávajú spustošené ako Kristus, keď po jeho smrti si delili jeho šaty a o jeho plášť hádzali kocky (Psa 22, 19). Zahasí sa aj večné svetlo a Bohostánok ostáva prázdny a otvorený aj na Veľký piatok. Pred prázdnym Bohostánkom sa veriaci neukláňajú. Prázdne – bez svätenej vody – sú potom aj sväteničky pri vstupe do kostolov. Odhalenie oltárov zvané aj zrabovanie oltárov naznačuje, že až do Bielej soboty nebude na nich slúžená sv. omša. V minulosti po tom niektorí veriaci odchádzali na krížne cesty a tam sa ešte modlili.

Fotogaléria (kliknuť na obrázok):

Veľký piatok

Je pamätným dňom smrti Ježiša Krista na kríži na jeruzalemskej Golgote. Na Veľký piatok dodržiavajú veriaci prísny pôst, lebo ani Kristus po poslednej večeri nejedol a nepil.

Veľký piatok je jediný deň v roku, keď sa v Cirkvi neslúži ani jedna sv. omša. Omša je vždy radostnou udalosťou, no Veľký piatok je dňom veľkého smútku. Kňazi a veriaci iba prijímajú Sviatosť Oltárnu, z toho dôvodu sa tieto obrady nazývajú predposvätnou omšou. Kríž bol v minulosti zahalený čiernym, v súčasnosti fialovým závojom. Fialová farba symbolizuje smútok a utrpenie podobne ako čierna. Bohostánok je na Veľký piatok prázdny, večné svetlo nad ním je zhasnuté, sväteničky pri vstupe do kostola prázdne, suché. Kňaz vojde do presbytária na znamenie drevenej klopačky. Ľahne si na dlážku dolu tvárou a chvíľu tak zotrvá (v minulosti líhal kňaz na oltárne stupne). Tento úkon symbolizuje ľudstvo v bahne hriechov.

Rúcho kňaza je červené a symbolizuje Kristovu krv vyliatu za spasenie hriešnikov.

Podobne ako na Kvetnú nedeľu sa aj v tento deň spievajú pašie, no sú obsiahlejšie, o výjavoch umučenia Ježiša Krista vypovedajú podrobnejšie. Potom nasleduje odhalenie a uctenie kríža.

V minulosti na Veľký piatok veriaci nedostávali sv. prijímanie, iba smrteľne chorí.

Neoddeliteľnou súčasťou obradov Veľkého piatku je Boží hrob, miesto, kde sa veriaci až do obradov Bielej soboty chodia pokloniť krížu. V minulosti pri Božom hrobe držali čestnú stráž spravidla hasiči v uniformách. V období socializmu tento zvyk takmer vo všetkých farnostiach vymizol. Tradícia čestnej stráže hasičov v uniformách pri Božom hrobe sa v niektorých lokalitách po roku 1989 obnovila, alebo stráž držia miništranti. Je to na pamiatku toho, že Kristov hrob strážili vojaci, aby jeho telo nikto neukradol. Pobožnosť poklony pri Božom hrobe (podobne ako obrad Vzkriesenia na Bielu sobotu) sa v katolíckych kostoloch nekoná po celom svete, iba v strednej Európe.

Jedni veriaci už pomaly odchádzali domov a iní ešte v mĺkvom rozjímaní zotrvávali pri Božom hrobe. Mužské hlasy sa vysoko niesli kostolným éterom a zvláštne ho zapĺňali. Sú to kňazské hodinky, teda modlitba kňazov z breviára, ktoré na Veľký piatok volali "tmavé hodinky". Tieto žalmové spevy sú výňatky z plaču proroka Jeremiáša nad spustošením Jeruzalema. Preto ten názov Lamentácie alebo Nariekanie Jeremiášovo.

Fotogaléria (kliknuť na obrázok):

Biela sobota

Obrady Bielej soboty sú z obradov každého cirkevného roka časovo najdlhšie. Konajú sa vždy po západe slnka len vo farských, nie filiálnych kostoloch. Začínajú vonku svätením ohňa na vopred pripravenom malom ohnisku kostolného dvora. Ľudovo sa tento obrad nazýva "pálenie Judáša" (ohňom večného zatratenia za zradu Pána Ježiša).

Bielosobotný obradný oheň sa zapaľuje zakresaním iskry do suchého práchna. Kňaz oheň najprv posvätí modlitbou a svätenou vodou, potom z neho vezme žeravé uhlíky do kadidla a ním ešte oheň okiadza. Tento oheň, ktorým potom zapália aj veľkonočnú sviecu Paschal, symbolizuje zmŕtvychvstalého Krista.

"Kristus - Svetlo sveta" spieva kňaz na trikrát počas vchádzania do tmavého chrámu. Za každým razom tohto zvolania sa rozsvieti jedna chrámová časť, aby po treťom zvolaní boli priestory kostola úplne rozsvietené. Do sviece Paschal alebo u nás ľudovo zvanej Paškál, počas jej svätenia pred oltárom zapichuje kňaz na vyznačených miestach päť posvätených tymiánových hrudiek zvaných Kristove rany. Táto svieca je od tejto chvíle počas celého veľkonočného obdobia postavená pred oltárom na osobitnom svietniku.

Ďalším významným obradom Bielej soboty je svätenie krstnej vody a spievanie litánií všetkých svätých.

Počas omšového Glória po odmĺknutí od Zeleného štvrtku sa znovu naplno rozoznejú organ a zvony. Bielosobotná sv. omša končí obradom Vzkriesenia a procesiou kňaza, miništrantov i veriacich okolo kostola.

Fotogaléria (kliknuť na obrázok):