Náš kostolník Anton Vaculčiak

     sa stal súčasťou nášho kostola, od začiatku. Tichý, skromný, obetavý. Prichádzal do kostola každý deň,hodinu pred svätou omšou a hodinu po nej odchádzal. Niekedy dvakrát denne. Vždy podľa potreby. Vždy prvý a vždy posledný. Ak ste ho v sakrestii nenašli chystať veci na slúženie svätej omše a nepripravoval čítania pre lektorov, sedel na stoličke, počúval modlenie z kostola a modlil sa. Nie v duchu, ale polohlasne, úpenlivo, zo srdca. Jeho láskou bola Panna Mária, za ktorou často cestoval do Medžugoria.

     Pestoval kvety, opravoval inventár, reštauroval obrazy. Niekedy bol vážny, hĺbavý a zamyslený, ale nikdy namyslený a pyšný. Najčastejšie bol veselý, so šibalským úsmevom a zmyslom pre humor. „...robotník si zaslúži svoju mzdu...“, to sú slová Ježiša apoštolom, keď ich posielal do žatvy , ale náš „Tonko“ tieto Ježišove slová v našom farskom spoločenstve neuplatňoval. Prácu kostolníka bral ako svoje poslanie, ako obetu Bohu, vykonávanú z lásky. A lásku nezaplatíš ! Lebo lásku cítiš v srdci, zo srdca ju rozdávaš a celým srdcom prijímaš. Ale na to musíš mať srdce plné lásky! Tonko také srdce mal. Veríme, že teraz je už v Srdci Ježišovom.

Ďakujeme.