Veľkonočné trojdnie

Zelený štvrtok

          Tento deň sa slávi na pamiatku Pánovej poslednej večere. Biblický výjav poslednej večere je dobre známy vďaka rovnomennej slávnej nástennej maľbe Leonarda da Vinciho na čelnej stene refektária Kostola Santa Maria delle Grazie v talianskom Miláne. Zelený štvrtok je aj dňom ustanovenia Oltárnej Sviatosti a deň vysviacky apoštolov za kňazov. Okrem toho sa Kristus v tento deň po večeri odobral do Getsemanskej záhrady, kde sa potil krvou v predzvesti Judášovej zrady.

Obrady Zeleného štvrtka tak obsahujú viacero symbolov. Už dopoludnia sú v biskupských chrámoch posvätené oleje chorých, birmovancov (krizma) a krstencov. V poučnej a obradnej modlitebnej knihe Andreja Radlinského Nábožné výlevy z roku 1945 sa uvádza, že pri svätení olejov stojí okolo biskupa dvanásť kňazov v omšových šatách, sedem diakonov a sedem subdiakonov v bielych dalmatikách. Kňazi symbolizujú dvanásť Kristových apoštolov pri poslednej večeri. Na oleje, ktoré sú predmetom svätenia, sa používa iba olivový olej. Do krizmy sa ešte primiešava balzam, ktorým sa telesné rany hoja a telo posilňuje. Lebo ako sa v minulosti zápasníci natierali olejom pred zápasom a bojom, aby boli silnejší a pružnejší, tak veriacich sviatosťami posilňuje Duch Svätý v duchovných bojoch.

Na Zelený štvrtok v katolíckych kostoloch počas spevu Glória mohutne zaznejú zvony a organ, aby až do Glória Bielej soboty "odišli do Ríma". To znamená, že zvony a organ na tento čas úplne stíchnu a spieva sa bez doprovodu akýchkoľvek hudobných nástrojov. Namiesto zvonov tak znejú iba drevené rapkáče a klopadlá. Toto mlčanie nástrojov a zvonov je vyjadrením smútku nad umučením Ježiša Krista i symbolom strachu apoštolov, ktorí sa zľaknutí ukryli a zmĺkli ako zviazané zvony.

Keďže sa sv. omša v tento deň svätí v bielom (symbol svetla, čistoty, dokonalosti, ale aj radosti, oslavy), aj oltárny kríž sa zastieral bielym závojom. Po omši sa závoj vymení za fialový (v minulosti čierny). V každej farnosti alebo v biskupskom chráme sa slúži len jedna omša, aj keď je tam prítomných viac kňazov. Je to na pamiatku, že Kristus pri poslednej večeri sám podával apoštolom premenený chlieb a víno.

Donedávna umývanie nôh po Ježišovom príklade, ktorý pri Poslednej večeri pred ustanovením Oltárnej Sviatosti umyl a pobozkal nohy apoštolom na znak svojej lásky a poníženosti, počas liturgie Zeleného štvrtku umýval nohy pápež 13 kňazom a biskupi 13 klerikom. V súčasnosti sa tento obrad praktizuje nielen v biskupských, ale aj vo farských kostoloch. Farský kňaz alebo biskup si opášu bielu zásteru, v rukách majú kanvicu s vodou a uterák, a tak symbolicky rad zaradom umyjú vybraným prítomným nohy. Obrad umývania nôh pochádza od sv. Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanásť chudobných. Raz sa pri tom vraj zjavil aj trinásty chudobný, čo sa odvtedy začalo chápať ako symbol, že kto pohostí chudobného, hostí samého Krista.

Keďže Kristus bol vojakmi násilne odvlečený z kruhu apoštolov a ostatných svojich nasledovníkov, na pamiatku toho sa na Zelený štvrtok po sv. omši odnáša Oltárna Sviatosť do bočnej kaplnky alebo bočného oltára. Z hlavného oltára poskladá kňaz všetky predmety a plachty; oltáre tak ostávajú spustošené ako Kristus, keď po jeho smrti si delili jeho šaty a o jeho plášť hádzali kocky (Psa 22, 19). Zahasí sa aj večné svetlo a Bohostánok ostáva prázdny a otvorený aj na Veľký piatok. Pred prázdnym Bohostánkom sa veriaci neukláňajú. Prázdne – bez svätenej vody – sú potom aj sväteničky pri vstupe do kostolov. Odhalenie oltárov zvané aj zrabovanie oltárov naznačuje, že až do Bielej soboty nebude na nich slúžená sv. omša. V minulosti po tom niektorí veriaci odchádzali na krížne cesty a tam sa ešte modlili.

Fotogaléria (kliknuť na obrázok):

 Veľký piatok
 

          Je pamätným dňom smrti Ježiša Krista na kríži na jeruzalemskej Golgote. Na Veľký piatok dodržiavajú veriaci prísny pôst, lebo ani Kristus po poslednej večeri nejedol a nepil.

Veľký piatok je jediný deň v roku, keď sa v Cirkvi neslúži ani jedna sv. omša. Omša je vždy radostnou udalosťou, no Veľký piatok je dňom veľkého smútku. Kňazi a veriaci iba prijímajú Sviatosť Oltárnu, z toho dôvodu sa tieto obrady nazývajú predposvätnou omšou. Kríž bol v minulosti zahalený čiernym, v súčasnosti fialovým závojom. Fialová farba symbolizuje smútok a utrpenie podobne ako čierna. Bohostánok je na Veľký piatok prázdny, večné svetlo nad ním je zhasnuté, sväteničky pri vstupe do kostola prázdne, suché. Kňaz vojde do presbytária na znamenie drevenej klopačky. Ľahne si na dlážku dolu tvárou a chvíľu tak zotrvá (v minulosti líhal kňaz na oltárne stupne). Tento úkon symbolizuje ľudstvo v bahne hriechov.

Rúcho kňaza je červené a symbolizuje Kristovu krv vyliatu za spasenie hriešnikov.

Podobne ako na Kvetnú nedeľu sa aj v tento deň spievajú pašie, no sú obsiahlejšie, o výjavoch umučenia Ježiša Krista vypovedajú podrobnejšie. Potom nasleduje odhalenie a uctenie kríža.

V minulosti na Veľký piatok veriaci nedostávali sv. prijímanie, iba smrteľne chorí.

Neoddeliteľnou súčasťou obradov Veľkého piatku je Boží hrob, miesto, kde sa veriaci až do obradov Bielej soboty chodia pokloniť krížu. V minulosti pri Božom hrobe držali čestnú stráž spravidla hasiči v uniformách. V období socializmu tento zvyk takmer vo všetkých farnostiach vymizol. Tradícia čestnej stráže hasičov v uniformách pri Božom hrobe sa v niektorých lokalitách po roku 1989 obnovila, alebo stráž držia miništranti. Je to na pamiatku toho, že Kristov hrob strážili vojaci, aby jeho telo nikto neukradol. Pobožnosť poklony pri Božom hrobe (podobne ako obrad Vzkriesenia na Bielu sobotu) sa v katolíckych kostoloch nekoná po celom svete, iba v strednej Európe.

Jedni veriaci už pomaly odchádzali domov a iní ešte v mĺkvom rozjímaní zotrvávali pri Božom hrobe. Mužské hlasy sa vysoko niesli kostolným éterom a zvláštne ho zapĺňali. Sú to kňazské hodinky, teda modlitba kňazov z breviára, ktoré na Veľký piatok volali "tmavé hodinky". Tieto žalmové spevy sú výňatky z plaču proroka Jeremiáša nad spustošením Jeruzalema. Preto  ten názov Lamentácie alebo Nariekanie Jeremiášovo.

Fotogaléria (kliknuť na obrázok):

Biela sobota
 

          Obrady Bielej soboty sú z obradov každého cirkevného roka časovo najdlhšie. Konajú sa vždy po západe slnka len vo farských, nie filiálnych kostoloch. Začínajú vonku svätením ohňa na vopred pripravenom malom ohnisku kostolného dvora. Ľudovo sa tento obrad nazýva "pálenie Judáša" (ohňom večného zatratenia za zradu Pána Ježiša).

Bielosobotný obradný oheň sa zapaľuje zakresaním iskry do suchého práchna. Kňaz oheň najprv posvätí modlitbou a svätenou vodou, potom z neho vezme žeravé uhlíky do kadidla a ním ešte oheň okiadza. Tento oheň, ktorým potom zapália aj veľkonočnú sviecu Paschal, symbolizuje zmŕtvychvstalého Krista.

"Kristus - Svetlo sveta" spieva kňaz na trikrát počas vchádzania do tmavého chrámu. Za každým razom tohto zvolania sa rozsvieti jedna chrámová časť, aby po treťom zvolaní boli priestory kostola úplne rozsvietené. Do sviece Paschal alebo u nás ľudovo zvanej Paškál, počas jej svätenia pred oltárom zapichuje kňaz na vyznačených miestach päť posvätených tymiánových hrudiek zvaných Kristove rany. Táto svieca je od tejto chvíle počas celého veľkonočného obdobia postavená pred oltárom na osobitnom svietniku.

Ďalším významným obradom Bielej soboty je svätenie krstnej vody a spievanie litánií všetkých svätých.

Počas omšového Glória po odmĺknutí od Zeleného štvrtku sa znovu naplno rozoznejú organ a zvony. Bielosobotná sv. omša končí obradom Vzkriesenia a procesiou kňaza, miništrantov i veriacich okolo kostola.

Fotogaléria (kliknuť na obrázok):

Fotografie na FB nebudú zverejňované, lebo máme napadnutý a zablokovaný farský FB účet!!!